Aktuality

Spojené štáty európske – vízia za dverami
Anton Hykisch

 

Harmatanec okolo schválenia Eurovalu v slovenskom parlamente ostane dlhodobou hanbou modernej slovenskej politiky. Väčšina politickej garnitúry Slovenska ukázala Európe a svetu ako hlboko nerozumie nielen histórii, ale ani trendom budúcnosti. Naplno sa odkrylo provincionálne chytráctvo hráčov politickej scény, ktoré spôsobmi okresného formátu chce zatĺcť neschopnosť plniť dané slovo.  Slovo dané dvadsiatim šiestim partnerom elitného klubu, s ktorým ako malý štát ekonomicky i politicky vstávame a padáme.
Tu vôbec nejde o Grécko. Je jasné, že si zaslúži riadený bankrot. Je jasné, že sa grécky kolaps sú zodpovedné nielen grécke vlády, grécki občania, ale aj  trestuhodná blahovôľa lídrov Európskej únie a ľahkomyseľnosť európskych bánk.  Azda i to je pravda, že v gréckom  požiari môže euroval pôsobiť ako ventilátor a nie hasiaci prístroj. Napriek tomu všetkému predstavitelia Slovenskej republiky, členského štátu EÚ, sa nemôžu správať ako zle maskovaní mafiáni kdesi v dunajskostredskom okrese.
Ide o princípy. O dôveryhodnosť. Ide o víziu. Mravnú víziu.
Ha-ha, poviete si. Mravnosť v politike? A najmä na Slovensku...?

Pravdou však je, že cynici nepostavili Európsku úniu. Cynik sa môže chechtať, neveriť v budúcnosť, dívať sa z boku a vypočítavo sa pridať na stranu, kde je väčšina. („Veď si počkáme, kým všetky parlamenty zahlasujú, my až potom...“)
 Chytráci nepostavili zjednotenú Európu. Postavili ju vizionári. Povedzme, blázni, nereálni rojkovia. O zjednotenej Európe bez vojen, bez hraníc snívali králi, pápeži, spisovatelia, politici. Od  Jiřího z Poděbrad, cez utopického socialistu grófa Saint-Simona, Victora Huga, až po Coudenhove-Calergiho, Aristida Brianda, Thomasa Manna – až po trocha prepitého Winstona Churchilla. Vo voľbách porazený britský expremiér  poldruha roka po konci druhej svetovej vojny, na univerzite v Zurichu slovami básnika-vizionára po prvý raz použil výraz, ktorý vháňa dnešných politikárov u nás do hystérie -  Spojené štáty európske. Churchill 19. septembra 1946 medzi iným povedal:

„ Chcem k vám prehovoriť o tragédii Európy.
Tento vznešený kontinent s príjemne znesiteľnou klímou a s najkultivovanejšími regiónmi zemegule ,je domovom všetkých veľkých etník západného sveta. Je zdrojom kresťanskej viery a kresťanskej etiky. Znamená počiatok väčšiny kultúry, umenia, filozofie a vedy od staroveku po moderné časy.
Ak sa Európa raz zjednotí v mene spoločného dedičstva, prosperita a sláva tristo či štyristo miliónov Európanov nebude mať hraníc.“
Vznešené, na politika nezvyklé slová. Prejav sa končí nasledovne:
„Musím vás však varovať. Čas sa kráti. Ak chceme utvoriť Spojené štátu európske alebo niečo podobné pomenovaním či formou, musíme začať ihneď“.

 

O dva roky  vstúpila do platnosti colná únia medzi Belgickom, Luxemburskom a Holandskom (Benelux). 9. mája 1950  francúzsky minister zahraničia Robert Schuman predložil plán na integráciu priemyslu uhlia a ocele západnej Európy  Európske zjednotenie sa síce nezačalo ideami a ideálmi, ale plánom, ako odňať nedávnym nepriateľom Nemcom a Francúzom ich ťažký priemysel, materiálnu základňu pre nové zbrojenie a vraždenie. Zdroje Európy mali byť spoločné. 

Základy európskeho zjednotenia položili desiatky a stovky poslancov národných parlamentov. Neváhali odhlasovať rad zákonov, ktorými sa postupne zbavili časti suverenity svojho štátu. Nerátali centy a nezadúšali sa, že na lenivú Európu („na hnusné spupné-  konečne porazené Nemecko“) nedajú ani cent. Viete si predstaviť  ako by dopadli tie všetky parížske, rímske, maastrichské zmluvy, keby sa  vtedajší západoeurópski lídri a poslanci správali tak, ako niektorí Slováci v októbri 2011?

Skutočný pokrok, skutočnú politiku môžu iniciovať iba vizionári  a nie kšeftári okresného formátu.
Pravdaže, vízia  sa do reality vpasúva ťažko. Dejiny európskej integrácie sú aj dejinami neustálych sporov, rebélií a kríz. Občas zahaprovalo Francúzsko, keď odsabotovalo plány spoločnej európskej obrany. Temer tradičným neposlušným dieťaťom bola Británia, s ktorou pôvodne  Churchill vôbec nerátal vo vysnených Spojených štátoch európskych. Pristupovali nové členské štáty, a s nimi nové problémy, pokusy o výnimky, ohľady, špecifiká. Čoraz viacej sa robilo kompromisov, vízia sa stenčovala.

Tak vyrástla dnešná Európska únia – z hľadiska klasickej štátovedy akýsi mačko-pes, ani federácia, ani konfederácia, ani voľné spoločenstvo suverénnych štátov, akési spoločenstvo štátov zviazané zmluvami. S parlamentom, ktorý sa zaoberá  poplatkami za služby mobilných operátorov, rodovou rovnosťou a starosťami homosexuálov alebo legendárnymi rozmermi uhoriek na trhu.  Európska únia, otesaná kompromismi sa stáva obeťou vlastných ústupkov, stráca vlastnú víziu.

Voľná kompromisnícka Európska únia sa naozaj potápa. Chytráci bez vízie radia vyskočiť z paluby. Do akých vĺn? Kde sú záchranné člny? Kam, na ktorú loď sa máme znova driapať?
Tí čestnejší si spomenú, že treba zapchať diery.  Spomenú si na otcov zakladateľov.  V skúsených USA si uctievajú svojich otcov zakladateľov. John F. Kennedy  si tiež ujasnil minulosť  federácie, ktorú mal ako prezident  riadiť a napísal peknú knihu Profily odvahy.  Len dnešní rýchlokvasení  europolitici sa nechcú učiť.  Zbabelcom sa nechce čítať príbehy ľudí ako Robert Schuman, Jean Monnet, Konrad Adenauer, Paul-Henri Spaak, Alcide de Gasperi. Neškodilo by, keby naši páni poslanci počas prestávok namiesto bulváru čítali aj príbehy európskeho zjednocovania.
Ako vravel starý Churchill v roku 1946 – čas sa kráti. Nemožno zastať na pol ceste. Integrácia Európy sa musí dovŕšiť. Spojené štáty európske sú za dverami. Vízia znova zaklepala na dvere. Síce až 60 rokoch  – ale prišla.

Je tragikomickým paradoxom, že veľká vízia Spojených štátov európskych sa dostáva na program (ako sa módne vraví „stáva sa agendou“) nie vďaka aktivite vizionárov, ale ako výsledok globálnej ekonomickej krízy. Jednoducho, nemožno mať spoločnú menu, eurozónu, centrálnu európsku banku bez fiškálneho dozoru. Bez federálneho ministra financií, bez federálneho ministra hospodárstva. Aká hrôza!
Nemožno byť efektívnym globálnym hráčom, partnerom aj konkurentom USA, ale aj Číny, Indie, Ruska, Brazílie, Japonska bez  silnej vlády, bez efektívnej exekutívy. 

Spolok 27 členských štátov rôznej veľkosti, počtu obyvateľstva, ekonomickej výkonnosti nemôže mať Európsky parlament, ktorý sa zaoberá poväčšine „prkotinami“ – nech mi páni europoslanci odpustia.  A musí mať účinnejšiu exekutívu, prísne kontrolovanú parlamentom. Do lode zateká a treba  rozhodnúť ako zaplátať diery. Zdravý rozum a historická skúsenosť mnohých konfederatívnych zoskupení ukazuje, že Európsky parlament by mal mať dve komory. Okrem Snemovne občanov aj  druhú komoru (senát) – Snemovňu štátov, kde bude každý členský štát, zastúpený, povedzme, 2 senátormi.  Európania by iste privítali, ak doterajší europoslanci budú mať o polovičku menšie platy – aby sa dostalo na platy  aj senátorom. 54 senátorov Snemovne štátov by predstavovalo jednoduchú záruku, že  napr. Malta, Cyprus a poldruhamiliónové Estónsko nebudú prehlasované  Nemeckom, Francúzskom či Talianskom. Vláda EÚ, (kabinet) by zodpovedala dvojkomorovému parlamentu, ktorý  pošle dočerta takú vládu EÚ, čo dovolí lajdákom či podvodníkom nezodpovedného členského štátu klamať „federál“, nás všetkých.

Pravdaže, my Slováci sme mimoriadne alergickí na slovo „federál“. Máme zlé skúsenosti, z atypickej dvojčlennej federácie, ktorá nikde na svete nefungovala ani nemôže fungovať. Každá životaschopná federácia – a tým skôr  konfederácia - čerpá silu z prirodzenej rovnováhy členských štátov. Členovia musia byť aspoň traja. Fantázii sa medze nekladú. Spolková republika Nemecko  - 16 spolkových krajín,  USA – 50 štátov,  Kanada  13 provincíí-teritórií.  Reči o tom, že Slovensko či Slovinsko a Nemecko nemôžu pospolu fungovať vo fungujúcej európskej konfederácii, sú zavádzajúce. Žil som päť rokov v Kanade a poznám mechanizmus fungovania ústrednej vlády Kanady,  dvojkomorového parlamentu a legislatívnych zhromaždení (parlamentov) a vlád jednotlivých provincií. Medzi členmi kanadskej konfederácie (34 mil. obyvateľov) sú značné rozdiely. Historickým aj ekonomickým jadrom Kanady sú dve najstaršie a najväčšie, kultúrne a etnicky diametrálne rozdielne provincie:   prevažne anglofónne Ontario (13,3 mil. obyvateľov), susediace  s 8 miliónovým frankofónnym Quebecom, za nimi novátorská 4,5 mil. Britská Kolumbia a tri prérijné provincie, každá po milióne obyvateľov (Manitoba, Saskatchewan, Alberta). Popri týchto „gigantoch“  sú mini-členovia -  atlantické provincie (Nova Scotia, New Brunswick, Ostrov princa Edwarda, New Foundland a Labrador).  Osobitné miniparlamenty, premiérov a vlády majú aj tri riedko obývané severné polárne oblasti: Yukon, Severozápadné teritóriá a odnedávna aj Nunavut – provincia pôvodných Inuitov („Eskymákov“). Každý tento štátik-provincia má menej obyvateľov ako Žilina či Nitra. A to celé existuje už vyše sto rokov a funguje to. Provinčné vlády sú výsledkom volieb a vládnu v nich rozdielne politické strany. Provincie majú osobitné sadzby daní. Je prepracovaný systém prerozdeľovania v rámci konfederácie. Iba nevzdelaný hlupák môže označiť takýto systém v dvestoročnej kapitalistickej Kanade za „socializmus“. Premiéri členských provincií sa schádzajú raz dvakrát za rok, neraz sa sporia sa, hádajú sa, ale Kanada stále ostáva na svetovej špičke najbohatších štátov sveta. Nikto nehodlá z takejto konfederácie vystúpiť, dnes už ani kedysi odbojný Quebec.
Som hlboko presvedčený, že Európska únia v priebehu nasledujúceho desaťročia bude kráčať smerom k spolkovému štátu – konfederácii, lebo inak jej hrozí postupná deštrukcia. Motormi zosilnenej integrácie budú stĺpy EÚ, Nemecko a Francúzsko. Všetci tí, čo sa ich budú nasledovať, budú v prvom slede a tým aj vo výhode. Nevidím inú alternatívu pre Slovensko, len  aby sa spolu s vyšehradskou štvorkou pridalo k rýchlemu jadru ďalšej integrácie. Inak riskujeme odstrčenie do priekopy, obrovské problémy. V rámci V-4 máme  náskok (jediný člen eurozóny) a bolo by fatálnou nezodpovednosťou hociktorej vlády Slovenskej republiky, keby tento náskok nezužitkovala.

Pravdaže, je tu aj iná obava. Centralizovanejšia EÚ nám nanúti iný hodnotový systém. To je najčastejší argument kresťansky či pravicovo orientovaných lídrov. Na to možno odpovedať jednoducho, že politika je kontinuálny proces. Ak sa nám nepáči ľavicová či liberálna orientácia dnešnej EÚ, musíme urobiť všetko, aby sme ľudí získali pre našu orientáciu. Doma na Slovensku – aj na ústredí v Bruseli či Štrasburgu.
Na náhrobku Mahátma Gándhího v Naj Dillí, hlavnom meste Indie zloženej zo stoviek etník, jazykov a náboženstiev (miliardová Indická republika je tiež konfederáciou), sú vytesané Gándhího slová o siedmych hriechoch modernej spoločnosti:
„Politika bez zásad. Bohatstvo bez práce. Radosť bez svedomia. Vedomosti bez charakteru. Obchod bez morálky. Veda bez ľudskosti. Náboženstvo bez obete.“

Skutočne efektívnu politiku nemožno robiť bez zásad. Aj keď sú to zásady vizionárske.
Neveriť v úspech spoločnej Európy – nato má právo každý. Mal by to však jasne deklarovať pred všetkými a – ako sa vraví – mal by ísť z kola von.
Tí však, čo iba predstierajú, že uverili v spoločnú prosperujúcu Európu ako globálneho hráča,  čoskoro sa dostanú do pasce a padnú až na dno. Mali by si uvedomiť, že so sebou strhnú aj milióny svojich spoluobčanov. Za dverami EÚ sú nové výzvy, ktoré si budú žiadať pevnú vôľu, veľa vytrvalosti.  Prezident Ronald Reagan v máji 1985 pri 40. výročí ukončenia druhej svetovej vojny v prejave pred Európskym parlamentom prirovnal prácu pri integrácii Európy k stavbe katedrály. Ide o dlhotrvajúci proces, kde generácia po generácii odovzdáva kus svojej práce, aby nakoniec  slobodná demokratická Európa – kolíska veľkej civilizácie – zažiarila aj našim deťom a vnukom.
Vízia znova klope na dvere. Ako povedal starý Winston Churchill: Čas sa kráti.

 

(Október 2011)                                                                                                Anton Hykisch
  Publikované in: EUROREPORTplus, časopis pre prezentáciu Slovenska v EÚ, sept.-október 2011, ss.48-49